Kovanie predstavuje tvárniace postupy, pri ktorých sa mení polovýrobok na výkovok, a to zvyčajne medzi dvomi proti sebe sa pohybujúcimi kovacími nástrojmi. K deformácii dochádza buď opakovane (prerušovane) pri kovaní bucharom, alebo bez prerušenia pri kovaní kovacím lisom.

Rozlišujeme:
– voľné kovanie a zápustkové kovanie
– na bucharoch a lisoch
– na valcovacích strojoch
– na špeciálnych zariadeniach.

Voľné kovanie je pracovný postup výroby výkovkov, pri ktorom sa získa tvar výrobku približne podobný hotovej súčiastky. Ručné kovanie sa realizuje na nákove pomocou kováčskeho náradia. Strojové kovanie sa robí na bucharoch alebo lisoch. Zložité výkovky sa zvyčajne vyrábajú kombináciou jednoduchých kováčskych prác: ubíjaním, vyťahovaním, sekaním, osadzovaním a presadzovaním, ohýbaním, skrucovaním a kováčskym zváraním.
Zápustkové kovanie je tvárniaci proces, pri ktorom sa mení polovýrobok na výkovok v jednej alebo viacerých dutinách tvárniaceho nástroja – zápustky. Podľa operácií rozlišujeme zápustkové kovanie na:
– bucharoch – ubíjaním a pretláčaním
– lisoch – vtláčaním a ubíjaním,
– špeciálnych strojoch.

Technológia výroby
Kovať možno iba tvárne kovy, ktoré znesú v tuhom stave pomerne veľké presuny častíc bez prerušenie súvislosti. Kovať možno bez ohrevu – takto spracúvame materiály, ktoré sú dobre tvárne za studena (napr. Ag, Au, Sn, Pb).
Najčastejšie spracovaným materiálom je ale oceľ, kde presun častíc pri tvárnení sa zvyčajne uľahčuje ohrevom kovu. Teplota spracovania (kovania) polotovaru sa potom pohybuje v intervale:
– hornej tvárniacej teploty  – 300 až 200°C pod teplotou solidu materiálu a dolnej tvárniacej teploty – pre ocele je to teplota 50 až 80°C nad teplotou Ac3, resp. A1. S rastúcim obsahom uhlíka a taktiež legujúcich prvkov kovateľnosť ocelí klesá.